Tiamín: prvý vitamín, ktorý dostal písmeno

Písmeno „B" v názve vitamínu B1 nie je náhodné poradie. Je to stopa po objave, ktorý zmenil predstavu o tom, čo vlastne robí jedlo — a ktorý sa začal otázkou, prečo námorníkom ochorejú nohy.

Choroba, ktorá prišla s bielou ryžou

V druhej polovici devätnásteho storočia sa vo východnej Ázii rozšírilo ochorenie nazývané beri-beri. Postihovalo posádky lodí, väzňov, vojakov a obyvateľov miest — teda skupiny, ktoré jedli takmer výlučne ryžu. A nie hocijakú: ryžu zbavenú vonkajších obalov na priemyselných leštičkách, ktoré sa práve vtedy rozšírili.

Dlho sa hľadala príčina medzi infekciami a otravami. Myšlienka, že chorobu môže spôsobiť neprítomnosť niečoho, bola vtedy takmer nepredstaviteľná.

Japonské námorníctvo a pokus s dvoma loďami

Lekár japonského námorníctva Takaki Kanehiro si všimol, že beri-beri postihuje predovšetkým mužstvo, nie dôstojníkov, ktorí jedli pestrejšie. Presadil zmenu lodnej stravy — pridanie jačmeňa, mäsa a zeleniny — a počty prípadov na lodiach s novým jedálnym lístkom dramaticky klesli.

Vysvetlenie, ktoré Takaki ponúkol, bolo mimochodom nesprávne: hovoril o nedostatku bielkovín. Zásah však fungoval, čo ukázalo, že odpoveď treba hľadať v strave.

Sliepky, ktoré ochoreli na Jáve

Holandský lekár Christiaan Eijkman skúmal beri-beri v Batávii a narazil na pozorovanie, ktoré sa dalo zopakovať: hydina kŕmená zvyškami leštenej bielej ryže z nemocničnej kuchyne dostávala príznaky pripomínajúce chorobu ľudí, a po návrate k neleštenej ryži sa uzdravila.

Eijkman najprv predpokladal, že v bielej ryži je jed, ktorý otruby neutralizujú. Jeho spolupracovník Gerrit Grijns sformuloval odvážnejší záver: v otrubách je látka, bez ktorej organizmus nevydrží. Za prácu o „antineuritickom vitamíne" dostal Eijkman v roku 1929 Nobelovu cenu spolu s Frederickom Gowlandom Hopkinsom.

Slovo, ktoré vymyslel Kazimierz Funk

V roku 1912 poľský biochemik Kazimierz Funk izoloval z ryžových otrúb koncentrát, ktorý beri-beri zmierňoval, a navrhol preň meno: vitamine, teda „amín nevyhnutný pre život". Meno sa ujalo pre celú skupinu látok, hoci sa neskôr ukázalo, že väčšina z nich amínmi nie je — a tak koncové „e" z anglického názvu vypadlo.

Písmeno „B" pribudlo, keď sa ukázalo, že „vitamín" nie je jedna látka. Rozlíšili sa faktory rozpustné v tukoch (A) a vo vode (B), a keď sa aj skupina B rozpadla na viacero látok, dostali čísla. Tiamín je medzi nimi prvý.

Kryštál z roku 1926 a syntéza z roku 1936

Izolovať účinnú látku v čistej podobe sa podarilo až Barendovi Jansenovi a Willemovi Donathovi, ktorí v roku 1926 získali kryštalický preparát z ryžových otrúb. O desať rokov neskôr určil Robert R. Williams jeho štruktúru a látku synteticky pripravil; on je aj autorom názvu „tiamín", ktorý odkazuje na atóm síry v molekule.

Od tej chvíle prestal byť vitamín B1 iba niečím, čo sa dá pridať do stravy v podobe otrúb: dal sa vyrobiť, odvážiť a presne dávkovať.

Prečo sa v zoznamoch zložiek objavuje ako „hydrochlorid"

Čistý tiamín je v pevnej podobe nestabilný a zle sa s ním pracuje. Preto sa používa vo forme soli — najčastejšie ako hydrochlorid alebo mononitrát. Práve tieto dve formy uvádza príloha II smernice 2002/46/ES medzi vitamínovými zlúčeninami, ktoré sa smú použiť pri výrobe výživových doplnkov.

Na etikete sa preto v tabuľke objaví „vitamín B1" s číslom a v zozname zložiek konkrétna soľ. Nie je to dvakrát tá istá informácia: prvé hovorí, koľko vitamínu v dávke je, druhé z čoho pochádza.

Referenčná hodnota a čo znamená percento

Príloha XIII nariadenia (EÚ) č. 1169/2011 určuje referenčné výživové hodnoty, teda čísla, voči ktorým sa percentá na obaloch počítajú. Nie sú to odporúčania pre konkrétneho človeka — sú to jednotné hodnoty pre dospelú populáciu, aby sa dali obaly medzi sebou porovnávať.

Preto údaj „109 %" na etikete neznamená, že niekto potrebuje presne toľko. Znamená, že deklarované množstvo je o niečo vyššie než referenčná hodnota, ktorú európsky predpis pre tiamín stanovuje.

Od objavu k registru tvrdení

Dnešná podoba toho, čo sa o tiamíne smie napísať na obale, nevychádza priamo z príbehu s ryžou, ale z hodnotenia Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín. Jeho panel posudzoval v roku 2009 tvrdenia o tiamíne vrátane funkcie srdca a na základe týchto stanovísk vznikol zoznam schválených tvrdení v nariadení (EÚ) č. 432/2012.

Podmienka používania je pri všetkých rovnaká: potravina musí byť aspoň zdrojom tiamínu. Historická cesta od beri-beri ku kryštálu tak končí veľmi prozaicky — vetou, ktorú možno napísať na obal, a číslom, ktoré ju musí podoprieť.

← Herzeten